Pavel Vranský sa narodil v Lipníku nad Bečvou, kde bol matkin otec dlhé roky notárom. Pavlov otec Filip Wechsberg bol inžinier chemik a maminka Ida, rodená Rokotnicová, vyštudovala vo Viedni matematické vedy. V tej dobe bol otecko odvedený do rakúskouhorskej armády a zúčastnil sa ofenzívy na Piave, kde bol ranený a dostal maláriu. Prevezený bol do nemocnice vo Viedni, kde Pavlova matka pracovala ako dobrovoľná sestra a tam sa tiež zoznámili.

Brali sa roku 1920 a Pavel sa narodil 29. apríla 1921 a jeho mladší brat Jan 20. apríla 1924. Otecko často menil zamestnanie a rovnako často sa rodinai sťahovala. Bývali vo Frýdlante nad Ostravicou, od roku 1927 v Bohumíne, v roku 1933 sa presťahovali do Ostravy. Pavel tu s bratom navštevoval židovskú mládežnícku organizáciu Tchelet lavan a telocvičnú jednotu Makabi. Pavel navštevoval Reformné reálne gymnázium, kde ovplyvnil jeho ďalší život príbehy dvoch profesorov – legionárov. Odišiel z kvinty a ako pätnásťročný nastúpil do učenia v mliekárni bratov Krämerových v Ostrave - Přívoze. V roku 1937 zložil tovarišské skúšky a nastúpil do Krajinskej mliekárskej a syrárskej školy v Kroměříži. Zatiaľ čo prechádzal jednotlivými prevádzkami, prišiel Mníchov a obsadenie zvyšku republiky. Otecko chcel, aby s mamičkou odišli do Poľska, ale ona odmietala, pretože sa musela starať o svojho otca. Otecko preto opustil republiku sám a veril, že zvyšok rodiny za ním príde neskôr. Keď prišiel Pavel počiatkom mája 1939 do Ostravy, zistil, že jeho kamarát Otto Hornung tajne prešiel do Poľska, rovnako ako Pavlov otec, a brat Jan bol v tábore, kde sa pripravoval na odjazd do Palestíny. Na druhý deň už sedel v autobuse do Ostravice. Pred odjazdom sa ešte videl s mamičkou, ktorá stála na druhej strane námestia, odkiaľ mu nenápadne zamávala. Vtedy ju videl naposledy. Podarilo sa mu prekročiť poľské hranice a doputovať do Krakova, kde získal informácie o emigrantskom centre a o možnosti vstúpiť do formujúcej sa českosloven- skej jednotky pod velením Ludvíka Svobodu. V Krakove sa zišiel s otcom i kamarátom Ottom. Z Poľska Pavel s otcom niekoľkokrát telefonicky kontaktovali mamičku a prehovárali ju, aby odišla za nimi. Avšak až koncom roku 1940 sa jej podarilo umiestniť otca do židovského starobinca v Ostrave, ale to už nemohla prejsť do Poľska obsadeného Nemcami. Odišla najprv do Prahy a potom do Brna, kde žili otcovi bratia Arnošt a Robert s rodinami. Odtiaľ bola 16. novembra 1941 deportovaná do geta v bieloruskom Minsku, odkiaľ sa už nevrátila. Rovnako dopad- la i väčšina členov rodiny. Strýc Robert bol transportovaný 31. 3. 1942 do terezínskeho geta a odtiaľ do Osvienčimu, kde zahynul. Jeho žena, Pavlova teta Sofia, bola transportovaná do Terezína 29. 3. 1942 a odtiaľ do Osvienčimu 13. 6. 1942. Rovnaký osud stihol Pavlovu sesternicu Hanu, jej muža Kurta, tetu Frederiku, bratranca Roberta, sestru babičky Kláru, brata babičky, strýka Arnolda, sestru tety Sofie Elsu i jej brata Ludvíka, jeho ženu Trudu a synov Stefana a Honzu. Všetci boli poslaní najprv do terezínskeho geta a odtiaľ do koncentračných táborov Osvienčim, Piaski a Treblinka alebo do minského či lodžského geta. Z početnej rodiny prežili peklo holocaustu len traja. Pavel s Ottom boli v Poľsku odvedení a po obsadení časti Poľska Červenou armádou internovaní v rôznych táboroch, najprv v mestečku Kamenec Podolský, odtiaľ pokračovali do Olchovca, Jarmolinca, Oranki a Suzdalu. Tesne pred napadnutím ZSSR sa dostali transportom cez Moskvu do Odesy, loďou do Istanbulu, odtiaľ vlakom do prístavu Mersina a ďalej egyptskou nákladnou loďou do Haify. Tu sa stali príslušníkmi Československého pešieho práporu 11 – Východný, pod velením pplk. Karla Klapálka. Pavel sa tu tiež stretol s bratom Janom. Peší prápor 18. marca prekročil Suezský prieplav a dorazil do tábora v Agami na predmestí Alexandrie a bol nasadený na frontové pozície pri hraniciach Egypta, potom pri hraniciach Sýrie a nakoniec do obkľúčeného Tobruku. Po jeho oslobodení boli vojaci preškolení na protilietadlové delostrelectvo a Pavel sa dostal ako obsluha dela do Bejrútu. Tu sa Pavlovi naskytla možnosť dostať sa do britského kráľovského letectva. Po jedenásťtýždennej plavbe loďou zakotvili v britskom Glasgowe. V Anglicku sa Pavel stretol s otcom, ktorý sa po obsadení Poľska dostal do Litvy, odtiaľ v deň jeho okupácie do Nórska a ďalej rybárskou loďou do Británie. Pavel bol zaradený k 311. československé bombardovacej peruti RAF. Prešiel výcvikom na telegrafistu i strelca a lietal na amerických štvormotorových lietadlách B-24 Liberator. Bol pridelený do osádky kpt. Rudolfa Protivy. Ich prvým bojovým úkolom bola ochrana inváznych vojsk počas Dňa D. Potom podnikali protiponorkové hliadkové lety nad Biskajským zálivom a Severným morom, po ukončení vojny eskortovali nemecké ponorky, ktoré sa vzdali, do britských prístavov. Pavel sa s celou osádkou vrátil do Prahy v auguste 1945. Do začiatku roka 1946 ďalej lietal medzi Prahou a Britániou a v máji 1946 odišiel z armády a získal prácu v Československých aerolíniách, kde lietal na domácich i zahraničných linkách až do roku 1950, než bol prepustený. Oženil sa v roku 1946 a rodina sa rozrástla o dvojčatá, dcéry Idu a Líbu, a neskôr o ďalšiu dcéru Dášu. V roku 1953 sa rozviedol a ponechal si dvojčatá. Vďaka znalosti jazykov pracoval ako prekladateľ. Pretože nemohol v zamestnaní zostať, nastúpil nie celkom dobrovoľne do baní v Ostrave. Po návrate do Prahy pracoval v rôznych zamestnaniach a na ministerstve dopravy od roku 1965. A pretože sa v Pražskej jari netajil podporou Alexandrovi Dubčekovi, bol po sovietskej invázii v roku 1968 znovu prepustený. Získal prácu v Psychologickom ústave FF v Prahe, kde pôsobil od roku 1971. Tu sa v roku 1972 tiež zoznámil so svojou druhou manželkou Annou, s ktorou sa po roku vzali. Pavel Vranský je dvojnásobným nositeľom Československého vojnového kríža 1939, trojnásobným držiteľom medaily Za chrabrosť pred nepriateľom, nositeľom štátneho vyznamenania Za zásluhy o štát, Československej medaily za zásluhy I. stupňa, Záslužného kríža III. stupňa, Vojenskej pamätnej medaily č. 16154 so štítkami VB a SV, Pamätnej medaily MO k výročiam oslobodenia. Je ale tiež nositeľom vyznamenaní The Afrika Star so štítkom 8th Army,The Air Crew Europe Star so štítkami France, Germany a The War Medal 1939–1945, ako i vyznamenaní poľských a slovenských.

Pre Pamätník Terezín Luděk Sládek

www.pamatnik-terezin.cz
www.facebook.com/TerezinMemorial