Ďalším príbehom, tentoraz z terezínskeho geta, sú spomienky pani Hany Lustigovej – Greenfieldovej. Narodila sa 3. novembra 1926 v Kolíne a so staršou sestrou Irenou vyrastali v českej vlasteneckej rodine. Nerada rozpráva o svojom detstve a nedočítame sa o ňom omnoho viac ani v jej knihe „Z Kolína do Jeruzalema“.
S príchodom nemeckej okupácie a protižidovských opatrení bola vystrašená, rovnako ako sa obávala celá rodina, ale v tejto situácii neuvažovala o emigrácii. Mnohé sa zmenilo a nakoniec prišiel Terezín. Do geta sa dostala so širšou rodinou kolínskym transportom AAd 13. 6. 1942. Zaradenie na prácu v kuchyni jej pomohlo prekonávať úbohé táborové pomery, napriek tomu však nastali situácie, ktoré robili jej pobyt v gete takmer zúfalým. Samovraždou tu ukončil svoj život jej dedko, po operácii zomrel milovaný kamarát a do neznáma odišla mamička. Hana od nej bola oddelená celkom nečakane po tom, čo v auguste 1943 pribudol do Terezína transport detí z Bialystoku. Ošetrovateľka Marie Lustigová bola totiž jedným z 53 väzňov pridelených na starostlivosť o tieto deti. Zostávali s nimi v novo postavených západných barakoch za getom, s nikým sa nesmeli stýkať, aby medzi terezínskych väzňov nerozšírili informácie získané od detí o pomeroch v poľských getách a táboroch. Hana sa napriek tomu niekoľkokrát pokúsila mamičku aspoň uvidieť. Čakanie sa vyplatilo a raz na ňu mohla z úkrytu zavolať a porozprávať sa s ňou.
Bolo 5. októbra 1943, keď transport tisícdvesto bialystockých detí aj s terezínskymi ošetrovateľmi odišiel – vraj do Švajčiarska. Až po vojne však vyšla najavo skutočnosť, že transport skončil v Osvienčime – v plyne. Ale až po niekoľkoročnom povojnovom pátraní Hana objavila v archíve listiny s menami všetkých, ktorí sa vtedy vo zvláštnom transporte Dn/a nachádzali. Bolo to kruté potvrdenie matkinho osudu.
Písal sa rok 1944 a v Terezíne vrcholili prípravy na prijatie delegácie Medzinárodného výboru Červeného kríža. Preplnené geto muselo opustiť sedem a pol tisíca väzňov, medzi nimi aj Hana. Transportom Eb sa dostala v máji do rodinného tábora v Osvienčime – Birkenau. Na začiatku júla 1944 sa tam konala selekcia všetkých prítomných, ktorá pre ňu znamenala odjazd na prácu do Nemecka. Jej pracovná skupina skončila vo Freihafene pri Hamburgu. Počas celej zimy, až do roku 1945, v širokom okolí väzenkyne odpratávali trosky po spojeneckom bombardovaní. Z tejto doby Hane utkvela jedna spomienka na pomoc neznámych ľudí. Vo chvíli, keď poľavil dozor SS, sa jej podarilo odbehnúť z rozbitej ulice k domčeku, tam zaklopala a poprosila o trochu jedla. Dostala polievku a pokyn, nech príde zas. Druhýkrát jej okrem jedla venovala rodina veľké topánky s novou pevnou podrážkou, čo bol v tej chvíli drahocenný dar. Už nebude trpieť zimou ako dosiaľ. Dodnes na týchto ĽUDÍ Hana nezabudla.
Bombardovanie nemeckých miest neustávalo, blížil sa koniec vojny a zvyšok Haninej pracovnej skupiny bol prevezený do tábora v Bergen – Belsene. Na tamojšiu hrôzu a nakoniec radosť z oslobodenia nie je možné zabudnúť. Smäd, infikovaná voda, hlad, hromady mŕtvych, ktoré vystriedal pohľad na prvý britský tank – 15. apríla 1945.
Povojnový pobyt v rodnom Kolíne nebol dlhý, Hana sa po čase vysťahovala do Izraela, kde žije so svoju rodinou dodnes. V novom domove sa rozhodla študovať a následne odovzdávať informácie o období holokaustu. Vypracovala vzdelávací program a školila nielen mladých ľudí, ale aj osoby, ktoré prežili koncentračné tábory, aby potom mohli rovnako ako ona vystupovať a hovoriť o zážitkoch či viesť besedy.
text Mgr. Ludmila Chládková;
pre Pamätník Terezín pripravil Luděk Sládek
Nesouhlas se zpracováním Vašich osobních údajů byl zaznamenán.
Váš záznam bude z databáze Vydavatelstvím KAM po Česku s.r.o. vymazán neprodleně, nejpozději však v zákonné lhůtě.
