Rec bude o Karolovi Polácekovi, rodákovi zRychnova nad Knežnou (* 22. marec 1892), ktorý zomrel 21. januára 1945 nedaleko hornosliezského mestecka Gleiwitz. Práve tu 31. augusta 1939 prepadli nemeckí príslušníci SD vlastný vysielac anamieste zanechali telá väznov zDachau, prezlecené dopolských uniforiem. Prepadnutie malo ospravedlnit následný vpád nacistov doPolska.

Otec Karola Poláceka Jindrich bol židovský obchodník so zmiešaným tovarom a matka Žo a Kohnová vychovávala sedem detí: Karola, Arnošta, Kamila, Ludvíka a Zdenka, ale tiež Bertu sMilanom zotcovho druhého manželstva. Karol nastúpil na rychnovské vyššie gymnázium, ale bol vylúcený adoštudoval až vPrahe (1922). Tu sa následne zapísal naprávnickú fakultu. Pocas prvej svetovej vojny sa dostal naruský front, kde sa koncom vojny vzdal dosrbského zajatia. Ponávrate domov pracoval ako úradník avroku 1920 zacal písat. Najprv dosatirických casopisov, neskôr do Ludových novín, Tvorby, Ceského slova ahumoristického casopisu Dobrý den. Vroku 1933 sa vrátil doLudových novín, odkial bol pre svoj židovský pôvod v roku 1939 prepustený. Pocas okupácie pracoval v Židovskej náboženskej obci ako knihovník. Pred nacistami sa mu podarilo zachránit aspon dcéru Jirinu, ktorej pomohol emigrovat. Ale sám bol 5. júla 1943 deportovaný zPrahy, transportom „De“ spolu sdalšími 602 väznami, doterezínského geta. Ako neskôr uviedla ocitá svedkyna Hana Dobešová-Fischerová: „Karol už do Terezína neprišiel vpríliš dobrej kondícii, nebol športovo založený. VTerezíne mal prednášky, naniekolkých som bola, dokonca mi dvakrát dal lístocek, že smiem íst dosprch. VTerezíne bol medzi Cechmi ako spisovatel známy aoblúbený, okrem neho tam boli svetové kapacity arobili tie najhoršie práce. DoOsviencimu odchádzal rovnakým transportom ako môj otec 16. októbra 1944. Ja som ho videla tesne predtým, než nastúpil dotransportu, bol tak zúbožený, ked odchádzal, kost akoža, to bola ruina.“ Polácek odišiel zTerezína doOsviencimu spolu sdalšími 1500 väznami transportom Es 19. októbra 1944. Martin Jelinowicz, vnuk Karola Poláceka, sa narodil po vojne a svojho starého otca nikdy nepoznal. Dnes žije vkanadskom Ontáriu. Ako sám hovorí: „Všetko, co viem osvojom starom otcovi, je len z rozprávania mojej mamicky, ktorá mala, ked sa lúcila so svojím otcom vroku 1939, 17 rokov. Od tej doby sa už nikdy nevideli. Všetko, naco si sním pamätala, spísala vútlej brožúrke ,Môj otec Karol Polácek´. Dalším zdrojom je niekolko listov z protektorátu, ktoré písal starý otec svojej družke pani Dore Vanákovej. Listy vyšli uŠkvoreckých vToronte (Six-ty-Eight Publishers, Corp.) vjúni 1984 pod názvom,´Posledné listy Dore´. Túto brožúrku Martin zaopatril krátkym predslovom, zostaveným nazáklade spomienok svojej mamicky apani Fialovej, ktorá pracovala v Terezíne ako pisárka. Karola Poláceka vTerezíne síce nikdy nestretla, ale podala všeobecné svedectvo oživotnej realite vgete. Dlhé roky sa verilo, že Karol Polácek zomrel vOsviencime. Len nedávno ocitá svedkyna, Slovenka Klára Baumöhlová, vypovedala, že Polácek prežil pochod zOsviencimu dopobocných táborov, ato ako doHindenburgu, tak aj Gleiwitzu. Tu však neprešiel selekciou abol 21. 1. 1945 popravený apochovaný dohromadného hrobu spolocne so stovkami dalších väznov. Hoci nacisti vzali Polácekovi všetko vrátane života, jeho dielo je nesmrtelné. Spomenme aspon niekolko  lmových scenárov ako Muži vofsajde, Obrátenie Ferdyša Pištoryho, Hostinec UKamenného stola, Bolo nás pät, Unás vKocúrkove (námet) alebo Edudant aFrancimor (vecernícek). Karolovi Polácekovi bol vroku 1995 udelený Rad T. G. Masaryka II. triedy.

zdroj: Martin Jelinowicz
foto © Pamätník Terezín a Josef Krám
Pre Pamätník Terezín Ludek Sládek