Spomienka na Natašu Gollovú dodnes vyvoláva u všetkých, ktorí ju poznali osobne alebo aspoň z filmového plátna, divadla či televíznej obrazovky, úprimný úsmev na tvári. Úsmev, ktorý rozdávala dlhé roky všetkým svojim divákom. Teda, kým osud nerozhodol inak.
Nataša Gollová sa narodila 27. februára 1912 v Brne, v zámožnej a vplyvnej rodine významného politika JUDr. Františka Xavera Hodáča. Maminka Adéla (Gollová) bola maliarka a žiačka Antonína Slavíčka. A práve maminka vybrala pre svoju dcéru meno Nataša, podľa hrdinky románu Vojna a mier od spisovateľa Leva Nikolajeviča Tolstoja. Nataša mala o dva roky staršieho brata Ivana, ktorý absolvoval dôstojnícku školu a neskôr spolupracoval s firmou Baťa.
Svoje umelecké priezvisko si Nataša zvolila podľa dedka, profesora Jaroslava Golla, významného českého historika. Študovala na zahraničných školách, zapísala sa i na Filozofickú fakultu Univerzity Karlovej, ale láska ku herectvu bola silnejšia.
Odrazovým mostíkom v jej kariére bola rola jednoduchej ženušky Mařenky vo filme Kristián (1939), kde si zahrala po boku Oldřicha Nového. Ešte v tom istom roku na ňu však čakala osudová rola, postava Evy vo filme Eva tropí hlouposti. Prišla okupácia a v očiach mnohých jej uškodil vzťah s Willym Söhnelom a skutočnosť, že za protektorátu natočila nemecký film.
Terezínske ghetto 1945
V priebehu apríla dorazili do Terezína tisíce väzňov z nacistických koncentračných táborov, ktoré sa nachádzali na území Poľska a Nemecka. Na ceste boli mnoho dní, takmer bez vody a jedla. Do Terezína zaniesli infekciu škvrnitého týfusu.
Esesáci opustili Terezín 5. mája a v noci z 8. na 9. mája prišli prvé sovietske tanky. Červená armáda urobila rozhodné kroky ku stabilizácii zúfalej situácie. Starostlivosti o chorých a umierajúcich sa chopili sovietski zdravotníci a českí lekári a ošetrovateľky, ktorí boli v Terezíne od 4. mája v rámci Českej pomocnej akcie. Mnoho z nich svoju obetavú pomoc zaplatilo vlastným životom, ale len vďaka nim a úsiliu ďalších ľudí sa podarilo zachrániť tisíce životov. „Môj najväčší zážitok? Napadá mi len škaredý: Bolo to v máji 1945, keď sa zvolávali dobrovoľné sestry do Terezína, pretože diplomovaných bolo na všetko málo… Tam som tiež nakoniec chytila škvrnitý týfus.“ Nataša Gollová, 1988
„Nastupovala som v máji 1945 s ďalšími medikmi pred lekárskym domom na nákladné auto s akciou Československého červeného kríža na pomoc do Terezína. Tesne pred odjazdom pomohol filmový režisér Čech na náš voz i Nataši Gollovej. Keď sme prišli, tak nás profesor epidemiológie MUDr. Raška rozdelil na rôzne pracoviská. Čo prežila Nataša v Terezíne, neviem, ale vraj sa nakazila škvrnitým týfusom… O nejaký čas som stretla Natašu Gollovú v Prahe Na Příkopech – aká bola moja radosť, žila. Bola vysilená, ale prežila!“ MUDr. Helena Šlaisová, Praha
Skôr šťastnej a temperamentnej Nataši nebola po vojne uznaná ani jediná poľahčujúca okolnosť. Musela odísť z Divadla na Vinohradoch. V roku 1947 sa vydala za Karla Konstantina, ale jej životnou láskou zostal navždy Tristan Tzara, básnik, esejista a dramatik, s ktorým sa zoznámila v Paríži (1932). Po tom, čo v Prahe márne hľadala angažmán, odišla do Českých Budějovíc. V roku 1951 sa na zabudnutú herečku predsa len usmialo šťastie. Jan Werich s Martinom Fričom ju obsadili do úlohy Sirael vo filmoch Císařův pekař a Pekařův císař. Podlomené zdravie, depresie, neúcta a socialistický realizmus ju vháňali na scestie. Stvárnila ešte dve filmové role, potom sa v roku 1971 definitívne stiahla do ústrania. Zomrela v Prahe 29. októbra 1988 v domove dôchodcov v Krči. Pochovaná bola v Prahe na Olšanskom cintoríne, neskôr boli jej ostatky prenesené na Vyšehradský cintorín, do rodinnej hrobky Růžičkovcov (rodina švagrinej), kde sú i ostatky jej brata Ivana († 13. 1. 1993).
Kateřina Hodáčová
(Růžičková, švagriná Nataši, *21. 12. 1927) „Moje celkom prvé stretnutie s Natašou Gollovou sa uskutočnilo v tomto ich byte na Janáčkovom nábreží v Prahe. Ona bola veľmi milá a príjemná. Po obede sme si všetci traja (Nataša, jej brat Ivan a ja) ľahli spoločne na gauč a rozprávali sme sa. Bola veľmi vzdelaná. Vedela po anglicky, nemecky a francúzsky. V dobe, keď som ju poznala ja, bola ale v jednom z najťažších období svojho života, pretože nesmela hrať. My sme sa vídali takmer denne, pretože naše byty boli spojené. Rada na ňu spomínam.“
Kateřina Kovaříková
(Hodáčová, neter Nataši, *6. 7. 1949) „Tetu som mala veľmi rada. Bola príjemná, inteligentná, sčítaná, o všetkom sa s ňou dalo rozprávať. Mala tiež veľký zmysel pre humor a neuveriteľne sa smiala. Mňa a môjho brata Ivana mala veľmi rada. Stačilo povedať, že je v kine Alfa vypredané, už tam volala a zohnala nám lístky. Snáď preto, že nemala vlastné deti, brala nás tak trochu za svoje.“ (nekrátený text nájdete na www.kampocesku.cz) “
Nesouhlas se zpracováním Vašich osobních údajů byl zaznamenán.
Váš záznam bude z databáze Vydavatelstvím KAM po Česku s.r.o. vymazán neprodleně, nejpozději však v zákonné lhůtě.
