Josef Větrovec

03.11.2015 | 13:42
Josef Větrovec

Niť spletitého osudu Josefa Větrovca sa začala odvíjať 5. marca 1922 v Plzni. Narodil sa v robotníckej štvrti Petrohrad, kde Josef Větrovec od konca 19. storočia žili prevažne železničiari a robotníci pracujúci v novovznikajúcich fabrikách. Tatíček František († 1942) bol krajčír – fazonier a maminka Anna († 1953) posluhovačka. Navzdory veľmi chudobným pomerom Josef dokončil štyri triedy meštianskej školy, potom sa vyučil za strojného zámočníka – kovomodelára v Škodových závodoch.

Rodina žila v ulici Sladkovského, v dome č. 29. Josefova celoživotná láska k divadlu sa prejavila už v detstve, na dosky ochotníckeho divadla sa postavil ako deväťročný. Hral závodne hádzanú, bol členom spolku robotníckej mládeže „Kovodělník“ a mládežníckeho recitačného kolektívu Reckov – Plzeň 5. Pravdepodobne v tejto dobe dozrievalo jeho ľavicové presvedčenie, umocnené prostredím, z ktorého pochádzal. Po príchode nacistov a vzniku Protektorátu sa aktívne zapojil do odbojovej činnosti a v Plzni patril ku jej organizátorom. Za rozmnožovanie ilegálnych letákov ho ale v roku 1943 zatklo a vypočúvalo gestapo, väznili ho v Plzni na Boroch. Odtiaľ ho previezli 8. mája 1943 do terezínskej väznice v Malej pevnosti, dorazil tam o piatej hodine popoludní.

V Malej pevnosti bol Josef v cele spolu s ďalšími 64 väzňami. „Bol tam jeden turecký záchod a jeden vodovod, takže keď nás zavreli, mohli ste zaseknúť nôž do vzduchu,“ hovorieval. „Dostal som sa do cely číslo jeden, kde som bol až do konca svojho pobytu. Najskôr, asi tri dni, som bol na „tridsiatke“ pri márnici. Šlo sa tam cez drevený mostík, boli to len také laty, potom na „jednotke“. Tam som si našiel zodpovedajúcich kamarátov, prvý raz za dobu väznenia. Boli to mladí ľudia, mnohí z KSČ, bratia Vančurovci, dr. A. Vomastek, Václav Krumlovský. Pamätám si, že v máji 1943 prišli do Malej pevnosti veľké transporty,“ pokračuje v rozprávaní Josef Větrovec.

„Prvé komando bolo Storchkomando, ako je to u zugangov (novopríchodzích väzňov) obvyklé. Štrnásť dní, a bolo to príšerné, ako hrozne vystrájali Kunze i Neubauer. Pod šancami, kde bol fekálny potok, tam je teraz Národný cintorín, ubíjali Židov. Mal som aj tak šťastie, že som vtedy nebol pridelený ku murárskej káre, na ktorej sa vozila zemina. To si vybrali dozorcovia či kápovia jedného Žida, toho mlátili a strkali do priekopy. Potom museli prichádzať väzni s károu a navážať na neho hlinu. Niekedy to trvalo hodiny, bolo počuť strašný krik a bolo to zúfalé. Mŕtveho potom museli Židia odviezť. Vyslobodenie z tejto hrôzy a potupy prišlo, až keď Eduard Buriánek zažiadal o celú skupinu na prácu do garbiarne do Želetic. Pracoval som až do konca svojho pobytu v Malej pevnosti v tejto továrni, kde boli francúzski zajatci. Aj medzi zamestnancami sa našli slušní ľudia, ktorí nám denne prinášali cigarety a jedlo – keksy. Bola tam solidarita.“

(Spomienky J. Větrovca, zapísané Dr. Miroslavom Krylom, pripravované pre vydanie knihy Miroslava Graclíka.)

Josef opustil Malú pevnosť v Terezíne po sedemdesiatich piatich dňoch, 22. júla 1943 o šiestej ráno a bol transportovaný do koncentračného tábora Buchenwald. Tu sa mu zhodou okolností a vďaka dobrej fyzickej kondícii podarilo všetky útrapy prežiť. Tábor oslobodili jednotky 3. americkej armády 11. apríla 1945 za zvlášť dramatických okolností.

Po návrate z Buchenwaldu do Plzne založil Josef „Divadlo naší doby ’45“ a vďaka nespornému talentu sa po roku stal členom súboru Divadla Josefa Kajetána Tyla, kde za dobu svojho pôsobenia vytvoril celý rad zaujímavých rolí. Po štrnástich rokoch (1960) však odchádza z Plzne, pretože dostal angažmán v pražskom Divadle E. F. Buriana. V rokoch 1973–1988 bol jeho umeleckým riaditeľom. V divadle ale zostal i neskôr, ako herec, až do svojho defi nitívneho odchodu do dôchodku (1990). I napriek tomu, že herectvo nikdy neštudoval, rokmi praxe sa z neho stal vynikajúci herec. K fi lmu sa dostal až po príchode do Prahy, a to vďaka malej úlohe v dráme Kohút plaší smrť (1961). Najviac hereckých príležitostí mu ponúkla Československá televízia, nechýbal v žiadnom z legendárnych projektov (Chalupári, Cirkus Humberto, Bol raz jeden dom, Dnes v jednom dome, Synovia a dcéry Jakuba sklára, Dobrá voda, Panoptikum mesta pražského, Dobrodružstvá kriminalistiky). Jeho poslednou filmovou úlohou bola postava riaditeľa nemocnice v „Bás- nikoch“. Patril k najlepším dabingovým hercom. Jeho hlasom sa k nám dodnes prihovárajú Jean Gabin, Bud Spencer či Joff rey de Peyrac. Známy bol tiež ako komentátor, recitátor a rozprávač rozprávok v rozhlase a televízii.

Získal celý rad ocenení, a to nielen za herectvo: Zaslúžilý umelec (1973), Rad práce (1978), Cenu Jaroslava Průchy (1978), Medailu „Za zásluhy o hlavné mesto Prahu“ (1981), Medailu SČSP (1981), Medailu Svetovej rady mieru (1982), Plaketu Klementa Gottwalda (1982), Medailu J. K. Tyla (1983), Národný umelec (1983).

Kolegovia ho mali radi, zvlášť pre jeho vzácnu úprimnú povahu, a ako niektorí spomínajú, nikdy nikomu zámerne neublížil.

Po roku 1989 sa ale stiahol do ústrania a dobu od jari do jesene trávil najčastejšie na chalupe na Kokořínsku. Bol trikrát ženatý, z prvého manželstva mal dcéru Jitku. Vďaka nej sa stal trojnásobným dedkom a päťnásobným pradedom. Zomrel 11. februára 2002 v Prahe vo veku nedožitých 80 rokov.

www.pamatnik-terezin.cz
www.facebook.com/TerezinMemorial




Máte zájem
o zásílání novinek?

Zadejte Vaši emailovou adresu a zajistěte si tak aktuality z České republiky.

Nyní na Google Play
Produkt byl úspěšně přidán do košíku
Produkt byl úspěšně odebrán z košíku

Děkujeme za Vaši odpověď,

Nesouhlas se zpracováním Vašich osobních údajů byl zaznamenán.

Váš záznam bude z databáze Vydavatelstvím KAM po Česku s.r.o. vymazán neprodleně, nejpozději však v zákonné lhůtě.

Váš hlas byl započítán. Děkujeme.