Ruth Hálová

24.02.2016 | 20:04
Ruth Hálová

Príbeh, ktorý sa chystáte čítať, je spomienkou ženy, ktorá za svoj život, rovnako ako jej sestra a stovky ďalších ľudí, vďačí Sirovi Nicholasovi Georgeovi Wintonovi (1909–2015). Ruth Hálová sa narodila 26. februára 1926 v Českom Krumlove ako druhé dieťa Leopolda Adlera a jeho ženy Zdenky. Staršia sestra Eva sa narodila o päť rokov skôr, v roku 1921.

Rodičia žili po svadbe v Českom Krumlove, kde otec pracoval ako koncipient v továrni na papier vo Větrní, ktorá patrila židovskej rodine Spirovcov. Krátko po narodení dcéry Evy dostihli otca následky jeho zajatia v Rusku. Trpel zhoršujúcim sa pľúcnym ochorením, ktoré viedlo ku závažnej ischemickej chorobe srdca. Keď sa narodila Ruth, bol už ťažko chorý a v decembri toho roku umrel. Matka preto nastúpila do práce ako sekretárka u Spirovcov a babka Marie Kohnová sa presťahovala za dcérou a viedla jej domácnosť. Ruth začala chodiť do nemeckej školy napriek tomu, že u nich doma sa hovorilo po česky. Po otcovej smrti o tom rozhodol jeho najstarší brat Maxmilian Adler, poručník oboch dievčat, ktorý bol presvedčený o tom, že v nemeckých školách dievčatá pocítia antisemitizmus silnejšie ako v českých, a čím skôr si zvyknú, tým lepšie. Bol začiatok druhého ročníka na nemeckom gymnáziu (1938), keď jedného rána „privítali“ spolužiaci Ruth skandovaním hesla „Juden heraus!“ (Židia von!). Opakovali ho tak dlho, kým sa spolu s Leom Schwelbom, jediní dvaja židovskí žiaci sekundy, nezbalili a neodišli z triedy. Niekoľko nasledujúcich dní po tom, čo ju vyhodili zo školy, prežila Ruth v strachu doma. Začiatkom septembra matka rozhodla, že je treba zbaliť najnutnejšie veci a obe dcéry i s maminkou poslala do Protivína, mimo Sudety.

Keď sa Spirovci sťahovali z Českého Krumlova do Prahy, ponúkli maminke, že si môže privyrobiť tak, že bude robiť niekoľko hodín denne spoločníčku starej pani Spirovej. Maminka si našla byt na Žižkove, presťahovala doňho väčšinu vecí z Krumlova a tiež rodinu z Protivína. Ruth chodila do meštianky na dnešnom námestí Jiřího z Podebrad, až kým sa 15. marca 1939 na vrátach školy neobjavila ceduľa, že sa vyučovanie až do odvolania nekoná. Do Prahy vtrhla nacistická okupačná armáda a s ňou aj protižidovské opatrenia.

Ruth nevie, ako sa jej maminka dozvedela o zámeroch a kancelárii Nicholasa Wintona, vtedy dvadsaťosemročného zamestnanca Londýnskej burzy a jeho priateľa novinára Martina Blakea. Len si spomína, ako vo Voršilskej ulici vystáli dlhú frontu, aby vyplnili dotazníky, a nemenej dlhú frontu v Dittrichovej ulici, na vystavenie cestovných pasov. Posledný júnový deň už ale stála Ruth na nástupišti Masarykovej stanice v Prahe. Prišlo lúčenie a vlak ich viezol do prístavu Hook van Holland, kde nastúpili na trajekt, ktorý nasledujúce ráno zakotvil v anglickom Doveri.

Sestra Eva odcestovala posledným vlakom 1. septembra. Ráno 1. júla 1939, na narodeniny svojej matky, sedela Ruth na londýnskej Liverpoolskej stanici a čakala, kto si pre ňu príde. Neprišiel však nikto. Ruth sa stretla s „tetou a strýčkom“ Jonesovými až na stanici v Birminghame, kde ju vyzdvihli z vlaku. Ďalšou „vojnovou maminkou“ bola pre Ruth Phillis Cleaverová, u ktorej žila Ruth v Rugby, kde následne navštevovala renomovanú strednú školu. Tu ju tiež navštívil nasledujúci pestún, budúci náhradný „otec po dobu vojny“ a celoživotný verný priateľ Jack Boag.

V dobe zničujúcich náletov na neďaleké Coventry bývala u Boagovcov s Ruth na krátku dobu i sestra Eva, ktorá tu vypomáhala v nemocnici. Ruth ukončila školu štátnou skúškou Oxford School Certificate.

Na sedemnáste narodeniny dostala list od Boagovcov, ktorí sa medzitým presťahovali do Londýna, aby s nimi žila tam. Jack tu pracoval v nemocnici a zohnal jej miesto na bakteriologickom oddelení. Ruth sa splnil sen, ktorý však trval iba päť mesiacov. Začiatkom školského roka 1943 sa otvárala vo Walese internátna Československá štátna stredná škola pre asi 160 českých a slovenských študentov a Ruth s ťažkým srdcom odišla do Llanwrtyd-Wellsu, do školy. Nakoniec tu ale prežila krásne dva roky a na jar 1945 urobila českú maturitu. Jedného májového dňa dostala korešpondenčný lístok písaný tužkou a ofrankovaný len natlačenou československou známkou s prezidentom Benešom. To bolo niečo! Po dlhých šiestich rokoch prvá pošta z domova. Písal jej rodinný známy, že sa v židovskom ghette v Terezíne stretol s maminkou. Nádeje sa splnili, najvrúcnejšia modlitba bola vyslyšaná.

Sestra Eva sa z Anglicka vrátila priamo do Terezína, kde ako dobrovoľná sestra pomáhala pri epidémii týfu. Ruth tých niekoľko budúcich týždňov, do repatriácie 25. augusta a stretnutia s matkou, prežívala ako v tranze. Maminka v tej dobe už bývala v Tepliciach, preto sa stretli na stanici v Ústí nad Labem. Bolo to neopísateľné stretnutie. Babka Marie zomrela v pražskej židovskej nemocnici po tom, čo bola maminka deportovaná do Terezína. Maminka prežila vďaka tomu, že sa v Terezíne vydala za pokrvného bratranca Ernsta Bienenfelda (po vojne Arnošt Bína), čo ju zachránilo pred transportmi. Obaja sa dožili oslobodenia Terezína. Všetci ostatní členovia rodiny, okrem tety Idy, ktorá emigrovala do USA a strýčka Huga, ktorý odišiel do Nórska, zahynuli vo vyhladzovacích táboroch. Maminka zomrela v roku 1976 a Arnošt v úctyhodných deväťdesiatich troch rokoch.

S pocitom vlasteneckej pýchy sa Ruth zapísala na staroslávnu Karlovu univerzitu v Prahe a stala sa poslucháčkou Prírodovedeckej fakulty. Vyštudovala prírodné vedy, vydala sa a má dve deti, Petra a Hanu. Pracovala v nemocničných laboratóriách v Prahe – Motole, v Karlových Varoch a Ústí nad Labem. V predvečer svojich päťdesiatych piatich narodenín sa vrátila do rodných južných Čiech užívať si dôchodok, kde od roku 2005 žije v Holubove pri Českom Krumlove. Na dôchodku začala ako samouk maľovať a v roku 2015 mala samostatnú výstavu v krumlovskej synagóge. Na svoje sedemdesiate narodeniny prvý raz letela so svojim druhým manželom, huslistom Milanom Hálom, do Indie. Chcela poznať Avatára Šrí Satja Sai Babu a jeho učenie, zakladajúce sa na pravde, spravodlivosti alebo danom poriadku, na láske, mieri, a z týchto hodnôt vyplývajúcom nenásilí. Už v roku 1963 totiž začala prekladať jeho Príhovory z angličtiny do češtiny a usilovala o ich vydanie. Ašram Bhagavána Satja Sai Baby v Puttaparthi (južná India) navštevuje každý rok aj po tom, čo Avatár opustil svoje telo.

Pre Pamätník Terezín, Luděk Sládek



Máte zájem
o zásílání novinek?

Zadejte Vaši emailovou adresu a zajistěte si tak aktuality z České republiky.

Nyní na Google Play
Produkt byl úspěšně přidán do košíku
Produkt byl úspěšně odebrán z košíku

Děkujeme za Vaši odpověď,

Nesouhlas se zpracováním Vašich osobních údajů byl zaznamenán.

Váš záznam bude z databáze Vydavatelstvím KAM po Česku s.r.o. vymazán neprodleně, nejpozději však v zákonné lhůtě.

Váš hlas byl započítán. Děkujeme.