František Bareš se narodil 13. 11. 1920 v Prahe ako syn francúzskeho legionára Františka Maxu, po ktorom dostal meno. Priezvisko zdedil po matke Božene Barešovej (slobodnej matke), ktorá bývala na pražskom Žižkove v Žerotínovej ulici č. 30. Františkov otec, zasiahnutý za prvej svetovej vojny yperitom, sa nikdy neuzdravil a strávil dlhé roky v pražskom legionárskom dome.

Matka bola bez prostriedkov. Preto po dohode s Františkovým otcom odviezla chlapca ešte ako nemluvňa k jeho babičke Maxovej, ktorá bývala v Klikove č. p. 13 (dnes miestna časť Suchdola nad Lužnicou), u svojho druhého syna Josefa. S otcom bol František v pravidelnom styku, ale o matke toho veľa nevedel, pravdepodobne krátko po jeho odchode vycestovala do cudziny. František bol nadané dieťa. Vďaka pestúnom dokonca vyštudoval třeboňské gymnázium. Pod dojmom septembrových dní 1938 napísal svojmu otcovi: „Môžeš sa na mňa spoľahnúť, že v prípade, ak budem touto krásnou úlohou poverený, neurobím Tebe ako francúzskemu legionárovi hanbu. Lebo tisíckrát radšej zvolím smrť, než aby som žil ako otrok Nemecka. Buď uistený, že každú úlohu, ktorou ma poverí v budúcich dňoch moja vlasť, dobre a istotne k Tvojej radosti vykonám…“ Maturitu skladal už za protektorátu v roku 1939 a brániť vlasť sa stalo jeho cieľom.
Koncom prázdnin s kamarátom Janom Kosom (pochádzal z Klikova) odišiel na Ostravsko, kde v druhej polovici augusta prešiel do Poľska a prihlásil sa do čs. jednotky pplk. Svobodu. Zapísaný bol 29. augusta 1939 pod č. 2168. Po prepadnutí Poľska 1. 9. 1939 sa tzv. Balkánskou cestou dostal priamo do francúzskeho prístavného mestečka Agde, kde mala Čs. vojenská kancelária v Paríži zhromaždisko dobrovoľníkov. František vstúpil do 1. čs. práporu 16. novembra 1939 (od 5. 1. 1940 to bola 1. čs. divízia, kam sa do marca 1940 prihlásilo 13 614 Čechoslovákov). Po napadnutí Francúzska Nemeckom 10. 5. 1940 boli rozkazom z 1. 6. 1940 pešie pluky 1 a 2 presunuté 5. 6. na front a nasadené do bojov 13. 6. na riekach Marna a Grand Morin. František Bareš, vojak 1. pluku, bol 30. mája 1940 povýšený do hodnosti slobodníka a zúčastnil sa bojov pri Montereau a Giene na Loire. Počas ústupu bol František vyhlásený za nezvestného. Po kapitulácii Francúzska sa objavuje v Nemcami neobsadenej časti Francúzska spravovanej vládou vo Vichy. Údajne kvôli potulke ho polícia zadržala a keď sa dvakrát pokúsil o útek, skončil v internačnom tábore Le Vernet. Odtiaľto bol pravdepodobne odoslaný na nútené práce v Nemecku, ale podarilo sa mu ujsť a na jeseň 1941 sa objavuje v Klikove.
Vďaka starostovi Kolářovi získal potvrdenie o pobyte s riadnou odhláškou. To mu umožnilo odísť do Prahy a 25. októbra 1941 sa v Michli č. p. 1022 prihlásiť na pobyt u Jana Lejčka. Býval ale v byte matky interbrigadistu zo Španielska Blahouta, ktorý bol vo dvore zadného traktu Thunovského paláca. Predpokladá sa, že tu žili i ďalší, ktorých František poznal už z Francúzska. Býval tu aj odbojár A. Svoboda (člen ilegálnej KSČ), ktorý zrejme sprostredkoval Františkovi prácu zamestnanca pošty na Hybernskej železničnej stanici, kam nastupuje 15. 12. 1941. Po roku z pošty odchádza, pracuje na železničnej stanici a odtiaľ v januári 1943 nastupuje v špeditérskej fi rme Holan. V tom čase je už skúseným odbojárom. Spolu s komunistami Pöslom a Havelkom zakladajú skupinu „Plameň slobody“. František končí vo fi rme Holan 12. 9. 1944, ale aby ho pracovný úrad neposlal na nútené práce v Ríši, prechádza do ilegality. Nacistická slučka sa ale okolo Plameňa slobody začína nebezpečne sťahovať. Zatknutý spolupracovník skupiny vyzradil gestapu adresu K. Hollera, bytu, kam dochádzal aj František. Kriminálny zamestnanec Friedrich dostal rozkaz Františka u Hollerov zatknúť. V sobotu 27. 1. 1945, o pol druhej odpoludnia, vnikol Friedrich s českými policajtmi Leibnerom, Panenkom, Nergrom a ďalšími do bytu Hollerových. Keď vstúpili do izby, kde sa ukrýval František, zaznel výstrel, ktorý zranil Leibnera. Počas prestrelky bol smrteľne zranený aj Holler, ale Františkovi sa podarí uniknúť a ukryť sa vo Vršoviciach u Havelkových. V sobotu 10. februára 1945 sa mali stretnúť nič netušiaci Novák, Pösl a Bareš na gestapom obsadenom nám. Bratří Synků. O 18.10 prichádza František. Keď míňa čakajúceho „kamaráta zradcu“, pošepky ho vyzve, aby ho nasledoval. Pred hotelom Kriváň sa k nim pridáva Novák a všetci miznú v tme smerom k Nuselskému údoliu. František sa vzdiali, aby došiel pre Pösla. Krátko potom je Novák zatknutý. V ten istý večer sa Nemci v Petschkovom paláci dozvedajú o pondelňajšej schôdzke Františka s Pöslom v Nusliach. V pondelok 12. 2. 1945 o 18. hodine stojí pod nám. Bratří Synků František a sleduje tri prichádzajúce osobné autá. Tie náhle zastavia a 12 nemeckých policajtov sa na neho vrhne, aby nemohol vyňať ruku s pištoľou z vrecka. Je zatknutý, ale Pöslovi sa podarilo s ľahkým priestrelom ľavej ruky uniknúť. Gestapo odviezlo Františka do Petschkovho paláca, kde bol podrobený takým krutým výsluchom, že ho ani jeho známi pri konfrontácii nepoznávali. Napriek tomu nič nevyzradil. Do pankráckej väznice bol prevezený 13. 2. 1945, kde bolo v knihe príjmu väzňov pri jeho mene pripísané „príprava na velezradu“, s dodatkom „Selbstmordgefahr, Zwangsjacke“ (nebezpečenstvo samovraždy, zvieracia kazajka). Neskôr pribudla k jeho menu ešte poznámka XYZ (popraviť bez súdu). Do terezínskej väznice ho previezli 10. apríla 1945 a umiestnili do cely EZ. Zdalo sa, že má najhoršie za sebou. Berlín 2. mája 1945 padol a porážka Nemecka bola nezvratná. Napriek tomu došlo v ten istý deň 2. mája v terezínskej Malej pevnosti k poslednej, najväčšej poprave. Na príkaz pražského gestapa vznikol Frankom schválený zoznam mimoriadne nebezpečných väzňov s poznámkou XYZ. Frankovej nenávisti voči všetkému českému nezabránil ani rozkaz šéfa Kaltenbrunnera, ktorý v druhej polovici apríla 1945 popravy neodsúdených väzňov zakázal. 2. 5. teda prišli do Malej pevnosti úradníci pražského gestapa so zoznamom XYZ obsahujúcim 70 väzňov, prevažne ľavicových členov odbojových skupín. Väzni boli podľa zoznamu postupne vyvolávaní zo svojich ciel na štvrtý dvor, prípadne na ženský dvor. Následná streľba z popraviska bola neklamným znamením o úmysle nacistov. Výsledkom asi dvojhodinového vraždenia bez rozsudku súdu bolo 51 popravených, vrátane Františka Bareša. Najmladšia obeť mala 18 rokov, najstaršia 57 rokov a popravené boli i tri ženy. Zvyšní väzni zo zoznamu sa zachránili. Nezareagovali na výzvu a dozorcovia sa do ciel zamorených škvrnitým týfusom báli vstúpiť. Absurditu celého činu umocňuje fakt, že len o tri dny neskôr opustili Terezín dozorcovia i strážna rota SS. Po vojne boli popravení vyznamenaní in memoriam Čs. vojnovým krížom a ich mená nesie pomník na Národnom cintoríne v Terezíne.
Pre Pamätník Terezín Luděk Sládek
foto © A. Hájková, D. Tomášek – XYZ Posledná poprava v Terezíne; Dokumentačné oddelenie Pamätníka Terezín; redakcia