Viera Steinová, vydatá Solarová, sa narodila 29. mája 1927 v Prahe ako jediné dieťa v rodine židovského obchodníka. Detstvo prežila s rodičmi v byte na Vinohradoch, naproti Riegrovým sadom.
Otecko Oskar Stein bol Žid a na Václavskom námestí pri múzeu prevádzkoval obchod s hračkami. Za prvej svetovej vojny bol ale vážne ranený, čo malo za následok sprvu časté, neskôr značné bolesti hlavy, ktoré sa postupom času stále viac zhoršovali. Mamička Mária, rodená Petterschová, pochádzala naopak z katolíckej rodiny, ale pred svadbou prestúpila na židovskú vieru. Po narodení Viery zostala v domácnosti a starala sa o rodinu. Viera mala pekné detstvo, na čo dodnes rada spomína. Od detstva bola daná na židovskú vieru. Na náboženstvo chodila k rabínovi Gustavovi Sicherovi a základnú školu navštevovala v ulici Na Smetance. Okupácia a s ňou aj protižidovské zákony ju zastihli v sekunde gymnázia v Londýnskej ulici. Krátko predtým, ako musela školu opustiť, sa jej stala zvláštna vec. Poctou pre žiakov bolo, keď vyzdvihli v kabinete exponáty a mohli ich nosiť do hodiny. Keď bola Viera raz vybraná a dostavila sa do kabinetu, učiteľ jej povedal: „Steinová, ty si Židovka, ty mi sem chodiť nebudeš.“ Doma od rodičov sa potom dozvedela, čo tým učiteľ myslel. Doba okupácie pre Vieru znamenala okrem iného aj povinnosť nosiť žltú hviezdu, ktorú však tajne vyzliekla, keď išla do kina. Toto a aj ďalšie obmedzenia na ňu ale dopadli plnou silou, keď dostala predvolanie do transportu. Bez ohľadu na skutočnosť, že bola polovičná Židovka, sa musela dostaviť k registrácii v Strešoviciach. Otecko bol tiež predvolaný, ale jeho zdravotný stav sa zásadne zhoršil. Viera spomína, ako k nim domov prišiel nemecký doktor, ktorý ho poslal do židovskej nemocnice, kde zomrel skôr, než mohol byť nacistami transportovaný do Terezína. Mamička, podľa sobášneho listu Židovka, bola vedená Nemcami vďaka kresťanskému pôvodu ako árijka. Preto nenosila žltú hviezdu, prežila vojnu v Prahe, ale musela opustiť ich pôvodný byt a presťahovať sa do jednej izbičky, kdesi na Kačerove. Trpela silnou cukrovkou, preto nechodila do práce, ale Nemci ju už neprenasledovali. Do transportu išla teda Viera sama. Najprv strávila asi tri dni v zbernom tábore na výstavisku vo Veľtržnom paláci. Spolu s ňou tu boli aj ockov brat s manželkou, strýko a teta Krausovi. Transportom AAV dňa 30. júla 1942 bola Viera z Prahy deportovaná vlakom (celkovo 1 000 osôb) do Bohušovíc a odtiaľ pešo do Terezína. Najprv bola umiestnená do jedného z domov v ulici Q (číslo si nepamätá), a hoci jej bolo ešte len 15 rokov, nešla do dievčenského domova, ale bývala spolu s dospelými. Po troch týždňoch však dostala šarlach a skončila vo Vrchlabských kasárňach. Po asi šiestich týždňoch sa uzdravila, ale nevrátila sa tam, kde bývala, ale do dievčenského domu L 410. Nastúpila na práce v poľnohospodárstve za bránami geta, kde ich mal na starosti neurvaný Nemec Kurzavý. Bolo jej však 15 rokov, a v tomto veku sa znáša všetko inak. Istou pomocou jej bolo, že krátko pred ňou, transportom AAU z 27. júla 1942, boli do geta deportovaní jej príbuzní, ockova sestra Trudy s dcérou Irkou a jej manžel inžinier Kraus, ktorý sa v gete uchytil ako stavbár. 28. októbra 1944 však boli Krausovi odvezení posledným transportom z Terezína do Osvienčimu, kde neprežili. Iba dcéra Irka zostala v Terezíne, snáď preto, že robila rovnako ako Viera v poľnohospodárstve. Tesne pred spomenutým posledným transportom sa doň dobrovoľne prihlásila tiež Viera, hoci netušila, čo ju v Osvienčime čaká. Chcela ale stoj čo stoj zostať s príbuznými, zvlášť so starou tetou. Navyše transportom odchádzal tiež Vilda Singer, s ktorým prišla v roku 1942 do Terezína, a s ktorým sa do seba zaľúbili. Už stála s batôžkom v Hamburských kasárňach, ale esesák, ktorý odškrtával zoznam transportovaných, zavelil, aby sa vrátila späť. Do zoznamu sa asi nedostala preto, že tou dobou už pracovala, rovnako ako sesternica Irka, v takzvanom „Glimmer“ (sľudárne), pre nemecký vojenský priemysel dôležitom odvetví, kde lúpala sľudu. Tak sa len vďaka veľkému šťastiu dočkali obe dievčatá konca vojny. Vilda Singer bol po príchode do Osvienčimu pri selekcii oddelený od otca, ktorý šiel rovno do plynovej komory. Krátko po príchode, snáď 21. januára 1945, bol presunutý z Osvienčimu-Brezinka do pobočného tábora Golleschau (poľský Holešov), pre asi 1 000 väzňov. Bola tu cementáreň, kameňolom a Vilda pracoval ako murár. Neskôr podstúpil celkom tri pochody smrti, ktoré smerovali kamsi na sever, kde na nich mala údajne čakať loď, ktorú chceli Nemci na otvorenom mori aj s väzňami potopiť. K veľkému šťastiu všetkých, cestou narazili na postupujúcu Červenú armádu. V Terezíne sa na konci vojny rozšírila epidémia škvrnitého týfusu a bola vyhlásená karanténa. To ale nezabránilo Viere po oslobodení tajne odísť z geta do Prahy. Mamičkina sestra v tej dobe bývala na Námestí mieru, kde sa Viera zastavila najskôr. Zhodou náhod tu stretla aj mamičku. Vilda sa tiež vrátil do Prahy, a keď na polícii zistil adresu Vierky, zazvonil pri ich dverách. Radosť zo stretnutia vystriedala realita všedných dní. Viera sa rozhodla uskutočniť svoj životný sen a študovať farmáciu. K tomu ju nepriamo priviedol otecko, ktorý chcel mať z dcéry lekárničku. Najskôr ale musela dokončiť gymnázium, odkiaľ ju za okupácie v sekunde vyhodili pre jej pôvod. Pretože ale gymnázium v Londýnskej malo gréčtinu, rozhodla sa prestúpiť do gymnázia na Lobkowitzovom námestí, kde bola angličtina, ktorú spolu s nemčinou študovala ešte pred vojnou. Pretože ale vekom už patrila do septimy, zložila najprv doplňovacie skúšky a následne pokračovala v septime a nakoniec úspešne zmaturovala. Potom nastúpila do Štátneho ústavu pre kontrolu liečiv (ŠUKL), kde bola až do odchodu do dôchodku. V roku 1949 ale mala tiež svadbu s Vildom, ktorý si už na konci vojny zmenil meno na Solar, a hoci bolo ich manželstvo bezdetné, trvá už viac ako 60 rokov, teda dodnes.
Pre Pamätník Terezín Luděk Sládek
Nesouhlas se zpracováním Vašich osobních údajů byl zaznamenán.
Váš záznam bude z databáze Vydavatelstvím KAM po Česku s.r.o. vymazán neprodleně, nejpozději však v zákonné lhůtě.
