„Náhoda nepomôže tomu, kto si nepomôže sám,” povedal Sofokles a niektoré spletitosti ľudských osudov to len dokazujú. Tak to bolo aj v prípade Huga Meisl- Maroma, chlapca, ktorý chcel lietať. Hugo sa narodil 9. októbra 1928 v Brne ako druhorodený syn úspešného židovského obchodníka.
Otecko Pavel Meisl pochádzal z veľmi starej židovskej zlatníckej rodiny Meislovcov (Maislovcov). Pavlovi rodičia, Rudolf (1860 – 1923) a Regina (1862 – 1929) Meislovci, mali štyroch synov. Valtra (* 1900), ktorý bol deportovaný z Brna do Terezína (28. 1. 1942), odtiaľ do Osvienčimu (28. 9. 1944) a zomrel v Dachau (3. 3. 1945), Pavla, Oskara a Huga. Pavel bojoval ako legionár v Rusku. Po návrate domov sa venoval rodinnému obchodu, ktorý sa nachádzal na hlavnej triede. Mamička Erna Ernestine Meislová (Arnoštka Meislová) pochádzala zo starobylej židovskej rodiny Kubie (Kubětových). Narodila sa vo Viedni ako jedno zo štyroch detí Huga (2. 8. 1878 – 30. 10. 1923) a Berty Kubie. Od mladosti športovala, hrala tenis, dokonca reprezentovala Rakúsko-Uhorsko v plávaní. Neskôr v Brne učila tenis a lyžovanie.
Rodina bývala v Brne na dnešnej triede Kpt. Jaroša v čp. 15. Hugo aj jeho mladší brat Rudy (9. 2. 1930 – 21. 12. 2010) chodili do českej školy, učili sa české pesničky, čítali české knihy a vedení boli v duchu masarykovských ideálov. Rodina bola vždy pročesky orientovaná a rodičia vždy striktne oddeľovali národnosť a náboženstvo. Základnú školu navštevovali na náměstí 28. října. Straší brat Kurt (22. 1. 1926 – 26. 11. 1927) zomrel v necelých dvoch rokoch na zápal pľúc. Chlapci často počúvali od rodičov o svojom staršom bratovi. Hádam aj preto sa rodičia rozhodli osvojiť si v roku 1936 ďalšieho chlapca, ktorému hovorili Petr. Spoločne jazdili do letného bytu, ktorý mali v neďalekej dedinke Mokré Hory pri Brne.
„Keď si naši prečítali Mein Kampf, chcela mamička odísť preč, ale otecko bol proti. Hovoril, že Hitler je blázon, keď nás chce vyhnať, to by vraj musel vyhnať celé Brno. Otecko zmenil názor, až keď sa pri našich dverách objavila babička. V deň, keď prišli nacisti do Viedne, si zbalila kufor a prišla k nám,” spomínal Hugo. Po obsadení Nemeckom a zavedení protižidovských opatrení na území protektorátu rodičia pripravovali odchod do cudziny. Jedného dňa k nim domov prišli úradník s úradníčkou a nemecky povedali: „Ideme si pre Petra, zbaľte mu veci.” Mamička veľmi plakala, a keď sa pýtala prečo, povedali jej, že kresťanské dieťa do židovskej rodiny nepatrí.
Otec sa vďaka kontaktom v židovskej obci i medzi obchodníkmi v Brne a Prahe dozvedel o Britskom výbore pre utečencov z Československa (BCRC). Keď rodičom prišiel list z výboru, aby sa dostavili s chlapcami do Prahy, povedali synomže ich čaká skvelý výlet, kam za nimi prídu neskôr. Rozhodnutie rodičov bolo bolestné, nesmierne odvážne, len s nepatrnou nádejou na stretnutie. V deň odchodu povedala mamička Hugovi: „Teraz si otec Rudyho.” Hugo rodičom sľúbil, že sa o brata postará, a to tiež splnil.
Cesta detí z Wintonovho zoznamu merala 1 200 km a viedla cez Norimberg, Frankfurt, Kolín nad Rýnom, Emmerich, Rotterdam do prístavu Hoek van Holland, východiskový bod plavby trajektom do anglického Harwichu. Otecko síce zariadil chlapcom dvoch rôznych pestúnov, ale žiadny z nich pre nich na stanicu neprišiel. Na kufroch tak od rána sedelo na stanici päť chlapcov, bratia Meislovci a Tomaschoff ovci, a čakali až do jedenástej večer, kým sa ich ujal taxikár. Vzal ich najesť sa a potom k sebe domov. Po dvoch dňoch im našiel miesto v hosteli pre deti z transportov z Rakúska a Nemecka. Po niekoľkých týždňoch museli nocľaháreň opustiť kvôli bombardovaniu. Huga s Rudym si vzala rodina Chanclersova z Bedfordu. Hugo v trinástich opustil školu a išiel do učenia k ševcovi. Ohromne ho to bavilo, po roku zložil skúšky a otvoril si dvere k štipendiu na technickej škole v Lutone, kde začiatkom roka 1942 začal študovať. Neskôr boli s bratom prijatí na ČS štátnu školu vo Walese, zriadenú exilovou vládou. V deň 16. narodenín 1944 sa Hugo spolu s niekoľkými kamarátmi z Wintonovho vlaku prihlásil na kurz predvojenskej prípravy Air Training Corps. Nakoniec sa chlapci dočkali konca vojny a do vlasti, na Letisko Praha-Ruzyně, ich dopravila naša letka bombardérov Liberator, ktorá namiesto bômb prevážala deti, kufre a školské lavice.
Po príchode do Brna sa chlapci dozvedeli, že okrem sesternice Renky, ktorá po vojne odišla do Austrálie, neprežil vôbec nikto. Rodičia chlapcov boli transportovaní 29. 3. 1942 z Brna do Terezína transportom Ae, otecko ako č. 113, mamička ako č. 114 a babička Berta ako č. 115. Zakrátko boli z Terezína 1. 4. 1942 transportom Ag poslaní do poľského geta Piaski, otecko ako č. 841, mamička ako č. 840 a babička ako č. 842. Mamička aj babička v gete zahynuli. Otecko bol transportovaný do koncentračného a vyhladzovacieho tábora Majdanek, kde 4. 7. 1942 tiež zahynul.
Pre Pamätník Terezín Luděk Sládek
Ďakujem pani Judite Matyášovej za láskavú pomoc pri vzniku tejto spomienky. Neskrátený príbeh Huga Maroma nájdete na www.kampocesku.cz
foto © rodinný archiv Huga Maroma
www.facebook.com/TerezinMemorial
www.pamatnik-terezin.cz
Nesouhlas se zpracováním Vašich osobních údajů byl zaznamenán.
Váš záznam bude z databáze Vydavatelstvím KAM po Česku s.r.o. vymazán neprodleně, nejpozději však v zákonné lhůtě.
