Niť tohto príbehu sa začína odvíjať v Haliči na západnej Ukrajine, vo vtedajšom Lembergu, dnešnom Ľvove. V židovskej rodine JUDr. Jakuba Bohina, tajného radcu fi nančného úradu, a učiteľky Bedřišky, rodenej Morgensternovej, sa 18. 1. 1895 narodil syn Michael Marzell Bohin.

Základnú školu aj poľské gymnázium absolvoval v  Ľvove. V devätnástich rokoch (1914) narukoval do armády ako zdravotník. Za obranu Ľvova bol vyznamenaný (1917) a ako poručík zdravotnej služby získal Vojenský záslužný kríž. Po rozpade Rakúska-Uhorska (1918) sa stáva Ľvov súčasťou tzv. Druhej poľskej republiky. Michael tu začal štúdium medicíny a na konci druhého semestra odišiel do Prahy (podľa záznamu z 25. 11. 1919 sa zapísal do šiesteho semestra) a pokračoval v štúdiu na Univerzite Karlovej. Absolvoval v necelých 27 rokoch. Pri prevzatí lekárskeho diplomu (10. 12. 1921) musel podpísať reverz, ktorým sa vzdáva lekárskej praxe v ČSR, pretože nemal jej občianstvo. To mu bolo priznané až vďaka sobášu s Ľudmilou Tobkovou (*19. 6. 1896). Než sobáš uzavrel, musel sa najprv vzdať svojej viery a prijať krst 15. 11. 1925 z rúk kňaza Českobratskej cirkvi evanjelickej. Po štúdiách pôsobil na bakteriologickej klinike prof. Houla a potom v sanatóriu na Pleši pre liečbu pacientov s pľúcnymi chorobami. Po nástupe na I. chirurgickú kliniku na Karlovom námestí v Prahe sa zoznámil s prof. Rudolfom Jedličkom, popredným českým chirurgom, zakladateľom českej röntgenológie. Jedličkovo meno sa od roku 1913 spája s Jedličkovým ústavom alebo o rok mladším Pražským sanatóriom v Podolí, kde Michael pôsobil v laboratóriu. V septembri 1926 nastúpil ako praktický lekár v Bíline a v rokoch 1927 – 1934 ako železničný a praktický lekár v Lounoch. V roku 1934 sa odsťahoval do Prahy a otvoril si tu súkromnú prax na Žižkove, v Husineckej ulici 2/557. Po vyhlásení Protektorátu Čechy a Morava 16. 3. 1939 v dôsledku protižidovských opatrení prišiel v roku 1940 o lekársku prax a s manželkou sa presťahovali do Přibyslavskej ulice č. 10. Jeho meno bolo vedené v tzv. menných listoch Zentralstelle (úzko súvisiacich s prípravou deportácií Židov z protektorátu) pod číslom 3 662 a ako Žid v zmiešanom manželstve, ktorý nemal byť „zatiaľ“ postihnutý ďalšími represiami. Nakoniec predsa len Ústredný úrad pre riadenie židovskej otázky do Michaelovho života zasiahol. Ako lekára ho príkazom z 20. 1. 1943 pridelil do zberného „cigánskeho tábora“ v Letoch pri Písku, kde vypukla epidémia škvrnitého a brušného týfusu. Michael čoby skúsený odborník v oblasti infekčných chorôb s pomocou MUDr. Bohumila Stejskala, prideleného sem rozkazom z Nemocnice na Bulovke, dokázal epidémiu zastaviť. Po tom, čo bol v máji 1943 tábor v Letoch uzavretý, Michael bol premiestnený do podobného tábora v Hodoníne pri Kunštáte. Po uzavretí tohto tábora 1. 12. 1943 sa vrátil do Prahy, kde pôsobil ako lekár pre židovskú obec. Iróniou osudu je, že 19. 10. 1944 bol zatknutý gestapom, prevezený do Petschkovho paláca a odtiaľ, zrejme cez väznicu Pankrác, 25. 10. do policajnej väznice gestapa v Malej pevnosti Terezín. Na ďalšie výsluchy bol prevezený z Terezína na Pankrác 7. novembra a vrátený späť 19. 12. Dôvod jeho zatknutia bol prinajmenšom zvláštny. Po tom, čo nacisti na jeseň 1939 obsadili Varšavu, zaistili dokumenty spravodajskej služby a odviezli ich do Berlína. Po piatich rokoch v nich ktosi objavil, že istý MUDr. M. Bohin, poľský Žid z Ľvova, dodal v lete 1939 poľskému konzulátu správy o presunoch nemeckých vojsk. Všetko bolo odovzdané pražskému gestapu, a to obvinilo Michaela zo špionáže. Pravda je, že v roku 1939 pracoval na poľskej ambasáde Michaelov spolužiak z ľvovského gymnázia, s ktorým naozaj pred jeho odchodom z krajiny hovoril a ktorý si ich rozhovor zaznamenal. Michael ani tentoraz v Terezíne dlho nezostal. Už 30. januára 1945 bol s ďalšími väzňami transportovaný do vyhladzovacieho koncentračného tábora Mauthausen. Zhodou náhod sa tu zoznámil s českými väzňami, ktorí pomáhali novoprijatým. Keď mal byť premiestnený do pobočného tábora v Gusene, pomohli mu českí väzni, ktorí pracovali v táborovej pobočke gestapa, kde sa nachádzali všetky personálie väzňov. Vymenili Michaelovu registračnú kartu židovského väzňa za kartu Čecha držaného v tzv. ochrannej väzbe z politických dôvodov. Podobne boli pozmenené jeho údaje v táborovej pisárni, vďaka čomu sa dostal do sanitného tábora mimo komplexu, kde sa kontroly vykonávali len sporadicky, pretože esesáci sa báli infekcií. Michael väznenie prežil a 19. mája sa zoslabnutý, vysilený a postihnutý cukrovkou vrátil do Prahy, kde strávil niekoľko týždňov vo vinohradskej nemocnici. Vojnu prežil, ale manželstvo sa mu rozpadlo a z celej jeho rodiny v Ľvove prežil len jeho švagor. Začiatkom augusta 1945 opäť začal vykonávať lekársku prax na svojej predvojnovej adrese a zrejme v tejto dobe si zmenil meno na Michal. Do ordinácie za ním prichádzalo mnoho Rómov a Sintov, niekdajších pacientov. V roku 1947 bol vedený ako zdravotný konzultant ČSD a praktický lekár. V novembri 1948 sa oženil s o 25 rokov mladšou Máriou Biokovou z poľskej Goslawice, ktorá mu po získaní zdravotníckeho vzdelania pomáhala ako ošetrovateľka v ordinácii na Masarykovom nádraží. Hoci bol Michael vzdelaný muž hlbokých odborných znalostí, ktorý hovoril piatimi jazykmi a publikoval vo švajčiarskej odbornej tlači, ani éra komunizmu mu nepriala. V roku 1950 je vedený už len ako lekár železničnej ambulancie na Masarykovom nádraží. MUDr. Michael Bohin zomrel na srdcový infarkt 26. januára 1956. Na jeho poslednej ceste na Nový židovský cintorín na Olšanoch ho sprevádzalo mnoho bývalých spoluväzňov z Mauthausenu, ale aj početný zástup Rómov a Sintov. Na skromnom náhrobku nájdete hebrejský nápis: „Nech je jeho duša zviazaná v zväzku živých“.

Pre Pamätník Terezín Luděk Sládek

foto © Alena Hájková Terezínské listy „Život lekára Michala Bohina“ (2000); Markus Pape, Romano Džaniben 2000 | foto © prevzaté z Terezínských listov (2000); publikácia Markus Pape „A nikto vám nebude veriť“; Federácie židovských obcí v Prahe; Národný archív, Luděk Sládek

www.pamatnik-terezin.cz
www.facebook.com/TerezinMemorial