Romantika v realite života
Niť spletitého osudu Josefa Vetrovca sa začína odvíjať 5. marca 1922 v Plzni. Narodil sa v robotníckej štvrti Petrohrad, od konca 19. storočia určeného prevažne železničiarom a robotníkom novo vznikajúcich fabrík. Otecko František († 1942) bol krajčír-fazonér a mamička Anna († 1953) slúžka. Napriek veľmi chudobným pomerom dokončil Josef štyri triedy meštianskej školy a potom sa vyučil ako strojný zámočník-kovomodelár v Škodových závodoch.

Rodina žila v ulici Sladkovského, v dome č. 29. Josefova celoživotná láska k divadlu sa prejavila už v detstve, kedy na doskách ochotníckeho divadla stál už v deviatich rokoch. Hral tiež závodne hádzanú, bol členom spolku robotníckej mládeže kovopriemyslu a mládežníckeho recitačného kolektívu Rečková – Plzeň 5. Pravdepodobne v tejto dobe dozrievalo jeho ľavicové presvedčenie, umocnené prostredím, z ktorého pochádzal. Po príchode nacistov a vzniku Protektorátu sa aktívne zapojil do odbojovej činnosti a v Plzni patril k jej organizátorom. Za rozmnožovanie ilegálnych letákov bol, ale v roku 1943 zatknutý gestapom, vypočúvaný a väznený v Plzni v Boroch. Odtiaľ bol prevezený do terezínskej väznice v Malej pevnosti, kam dorazil 8. 5. 1943 v 17 hodín.
V Malej pevnosti bol daný Josef na celu k ďalším 64 väzňom. „Bol tam jeden turecký záchod a jeden vodovod, takže keď nás zavreli, mohli ste zaseknúť nôž do vzduchu,“ hovorieval.“ „Dostal som sa na celu číslo jedna, kde som bol až do konca svojho pobytu. Najprv, asi tri dni, som bol na tridsiatke u márnice. Išlo sa tam cez drevený mostík, boli to len také laty, potom na jednotke. Tam som našiel zodpovedajúcich kamarátov, prvýkrát za dobu väznenia. Mladí ľudia, mnohí z KSČ. Bratia Vančurovi, dr. A. Vomastek, Václav Krumlovský. Pamätám sa, že v máji 1943 prišli na Malú pevnosť veľké transporty.“
(Spomienky J. Vetrovca, zapísané Dr. Miroslavom Krylom, pripravované pre vydanie knihy Miroslava Graclíka)
Josef opustil Malú pevnosť v Terezíne po 75 dňoch, 22. 7. 1943 v 6 hodín ráno, a bol transportovaný do koncentračného tábora Buchenwald. Tu sa mu zhodou náhod aj vďaka dobrej fyzickej kondícii podarilo všetky útrapy prežiť. K oslobodeniu tábora došlo za zvlášť dramatických okolností jednotkami 3. americkej armády 11. apríla 1945. Väzni však ešte predtým prevzali kontrolu nad táborom vďaka odbojovej skupine (prevažne komunisti a sociálni demokrati, Židia i kresťania), ktorá získala tajne 91 pušiek a guľomet (od roku 1942). Deň potom tábor zabezpečila americká 80. pechotná divízia.
Po návrate z Buchenwaldu do Plzne založil Josef Divadlo našej doby ‚45 a vďaka nespornému talentu sa po roku stal členom súboru Divadla J. K. Tyla, kde za dobu svojho pôsobenia vytvoril celý rad zaujímavých rolí. Po 14 rokoch (1960), ale odchádza z Plzne do angažmá pražského divadla E. F. Buriana. V rokoch 1973-1988 bol jeho umeleckým riaditeľom. V divadle zostal ale ďalej, ako herec, až do svojho definitívneho odchodu do dôchodku (1990). Hoci herectvo nikdy neštudoval, rokmi praxe sa z neho stal vynikajúci herec. K filmu sa dostal, ale až po príchode do Prahy, vďaka úlohe v dráme Kohout plaší smrt (1961). Najviac hereckých príležitostí mu ponúkla, ale Československá televízia, nechýbal v žiadnom z legendárnych projektov (Chalupáři, Cirkus Humberto, Byl jednou jeden dům, Dnes v jednom domě, Synové a dcery Jakuba sklára, Dobrá voda, Panoptikum města pražského, Dobrodružství kriminalistiky). Poslednou jeho filmovou úlohou bola postava riaditeľa nemocnice v „Básnikoch“. Patril k najlepším dabérom, kedy jeho ústami sa k nám dodnes prihovárajú Jean Gabin, Bud Spencer či Joffrey de Peyrac. Známy bol tiež ako komentátor, recitátor a rozprávač rozprávok v rozhlase alebo televízii.
Nielen za herectvo získal aj rad ocenení – Zaslúžilý umelec (1973), Rad práce (1978), Cena Jaroslava Průcha (1978), Medaila „Za zásluhy o hlavné mesto Prahu“ (1981), Medaila SČSP (1981), Medaila Svetovej rady mieru (1982), Plaketa Klementa Gottwalda (1982), Medaila JK Tyla (1983), Národného umelca (1983). Kolegovia ho mali radi, zvlášť pre jeho zriedkavo úprimnú povahu, a ako niektorí spomínajú, nikdy nikomu zámerne neublížil.
Po roku 1989 sa však stiahol do ústrania a čas od jari do jesene trávil najčastejšie na chalupe na Kokořínsku. Bol trikrát ženatý, z prvého manželstva mal dcéru Jitku, vďaka ktorej sa stal trojnásobným dedkom aj päťnásobným prastarým otcom. Zomrel 11. februára 2002 v Prahe vo veku nedožitých 80 rokov.

Pre Pamätník Terezín Luděk Sládek

www.facebook.com/TerezinMemorial
www.pamatnik-terezin.cz