Votický lekár
Táto spomienka vznikla súhrou šťastných náhod, keď som objavil a získal v internetovej aukcii Pracovný preukaz lekára z Votic. Text vychádza z autentickej spomienky MUDr. Huga Kohna, ktorú zaznamenal „vo Voticiach 10. januára 1972, v deň tridsiateho výročia verejných popráv v gete terezínskom“.

„Narodil som sa 26. 2. 1901 vo Voticiach v dome čp. 12.“ Otec Rudolf Kohn (*13. 5. 1874 Libějice − január 1947) bol jedným z jedenástich detí a do Votic prišiel ako obchodný pomocník k firme Lev Flusser koncom 90. rokov 19. storočia. Zakrátko sa osamostatnil a vo Voticiach mal obchod s metrovým tovarom. Okolo roku 1899 sa oženil s Oľgou Ehrlichovou (24. 4. 1878 − máj 1963) z Českých Budějovíc. Z Táborskej ulice sa rodina v roku 1903 presťahovala na námestie do domu čp. 152. Obchod tu bol väčší a byt mal dve izby, tmavú kuchynku a komoru. V tomto byte sa 7. 12. 1903 narodila Hugova sestra Alice. Po základnej škole nastúpil Hugo na české gymnázium v Českých Budějoviciach. Ako gymnazisti zažil 28. október 1918 však vo Voticiach, pretože v tom čase boli na gymnáziu vďaka španielskej chrípke prázdniny.
„Po návrate do Budějovíc som sa vrhol strmhlav do spolkového života, bol som vo výbore českobudějovického študentstva a stal som sa vedúcim administrácie študentského časopisu Prebudenie. V júni 1919 som maturoval a študoval potom na Karlovej univerzite v Prahe medicínu, kde som tiež 20. 12. 1924 promoval. Po promócii som prešiel štátnymi nemocnicami na Vinohradoch, v Ostrave-Zábřehu a do 1. februára 1928 som bol v Mukačeve.“ Po návrate do Čiech pracoval ako zástupca obvodného lekára Václava Kapského a od 1. 4. 1928 ako štátny obvodný lekár v Radomyšli pri Strakoniciach. Tu sa v decembri 1928 oženil s Otíliou (*16. 7. 1906) a 13. 7. 1930 sa im narodila dcéra Eva. Od októbra 1932 bol zástupcom obvodného lekára Maximiliána Fleischla v Mladej Vožici, a keď zomrel votický lekár Adalbert Vičar, presťahoval sa do Votic. Aj tu sa okamžite zapojil do verejného života.
A prišiel nešťastný 15. marec 1939! „Pokiaľ išlo o nemecké nariadenia, znášali sme to s hrdým pokojom. Horšie nám bolo, keď českí ľudia niektorým nemeckým nariadením predchádzali, prípadne ho interpretovali ďaleko horšie, než v nariadeniach bolo zamýšľané.“ Norimberské zákony začali platiť v plnom rozsahu 21. 6. 1939. S účinnosťou od 1. 8. 1940 bola Hugovi povolená lekárska prax iba pre okres Sedlčany. Z histórie Sokola Votice sa dozvedáme, že tu bola v roku 1941 založená odbojová skupina, ktorá si chcela zaobstarať krátkovlnnú vysielačku. Finančné prostriedky darovali členovia Votickej náboženskej obce židovskej − MUDr. Hugo Kohn, Alois Kauders a Otto Bloch, každý po 5 000 Kč (a ďalší, pozn. autora). „Čím viac sa naše práva obmedzovali, tým viac sme sa dávali do húfu a hľadeli prečkať za daných okolností čo najznesiteľnejšie. Po dvanástej hodine 29. 8. 1942 zvoní telefón. „Tu rabín Presser. Mám pre vás nepríjemnú správu. ‚, Ideme?‘, Áno. ‚, Kedy?‘, V utorok 1. septembra.‘ ,Kedy príde cirkus?‘ ,Dnes večer, povedzte to na obci!‘“ Balilo sa, odkladalo, lúčilo, nespalo, horúce večery až do noci trávili na záhrade. „O šiestej hodine ráno 1. 9. 1942 ťahal už zástup ožobračených ľudí na cestu.“ Vyložili ich v Prahe-Bubny, odkiaľ išli do Veľtržného paláca. Nad ránom 4. septembra ich odviedli na bubenské nádražie, naložili do nákladných vagónov a po ôsmich hodinách, na pravé poludnie, vlak zastavil v Bohušoviciach. Provizórne boli umiestnení v Ústeckých kasárňach (neskôr na pôde domu L421). Toho istého večera sa začal zostavovať poľský transport. Hugo, ako lekár so svojou rodinou z neho vypadol automaticky, jeho rodičia pre vek nad 65 rokov tiež, ale sestra Alice a jej dve dcéry, Oľga (*26. 11. 1934) a Miroslava (*7. 10. 1938), to šťastie nemali. Cez všetky Hugové snahy sa mu ich nepodarilo vyreklamovať. Alice, Oľga a Miroslava, ako čísla 600, 601 a 602, sa 8. 9. 1942 vydali na cestu do vyhladzovacieho tábora Malý Trostinec u Minsku, kde bol 10. 9. 1942 celý transport (až na 44 vybraných) zavraždený.
Hugo bol deportovaný ako č. 568 z terezínskeho geta 23. 10. 1944 do Osvienčimu transportom Et. Po príchode do Osvienčimu išlo 1 500 ľudí rovno do plynu, pre troch mužov si prišli dozorcovia do sauny. Medzi nimi bol aj Hugov priateľ MUDr. Karel Flieschmann, maliar, básnik a filozof, o ktorého smrti podal Hugo svedectvo po vojne. Hugo opustil Osvienčim 26. 10. 1944 a 28. ráno sa ocitol v Oranienburg-Heinkelwerke, odkiaľ šiel s ostatnými pešo 13. 11. do tábora Sachsenhausen. Tam prenocovali a ráno 14. ich naložili do vagónov. Už 16. sa ocitli v Kauferingu, nevybudovanom lágre XI (Aussenlagr Dachau). Hugo s ďalšími opustili Kaufering 24. 4. 1945 a 1. 5. 1945 popoludní ich v Buchbergu „dostihli“ Američania. Nejaký čas viedol nemocnicu vo Wolfartshausene, než sa 18. 5. o jedenástej hodine dostal za rodinou do Terezína, v tom čase uzavretý pre karanténu škvrnitého týfusu. Z Terezína odišli 30. 5. so všetkými Votickými a o pol deviatej večer dorazili do Votic. „Z nákladného auta vystúpila Františka Straková s dcérou Emíliou, Marta Kaudersová s dcérami Hanou a Evou, Rudolf Kohn a Oľga Kohnová, ja s manželkou Otíliou a dcérou Evou a konečne až v roku 1945 do Terezína, keď prišli Emil Budlovský.“ Zo 118 osôb votickej židovskej obce, ktoré prešli Terezínom, prežilo celkom 13 ľudí. Hugov Otec zomrel v januári 1947, matka v máji 1963 a Hugo v roku 1972.

Pre Pamätník Terezín, Luděk Sládek
Poďakovanie autora Jane Špačkovej, Mgr. Petrovi Šraierovi a Mgr. Michalovi Sejkovi
zdroj textu: Štátny okresný archív Benešov; foto © Pamätník Terezín, Vlastivedný klub Votice, Luděk Sládek, Mgr. Petr Šraier, Židovské múzeum Praha

www.facebook.com/TerezinMemorial
www.pamatnik-terezin.cz