Spomienky lekára Jiřího Ledeča (* 8. 8. 1923; † 26. 3. 2004), ktoré som získal od jeho syna MUDr. Jana Ledeča, sú pre mňa veľmi osobné. Napríklad preto, že korene rodu siahajú do miest, kde som prežil svoje detstvo, ale predovšetkým preto, že až príliš často som v spomienkach preživších z Terezína počul o „pražskom“ lekárovi Ledečovi. To nemohla byť náhoda.
Najstarším známym členom rodu je obchodník David Ledeč (* pred r. 1800), ktorý pochádzal z Přestavlk v Podorlicku a mal troch synov − Jakuba, Abraháma a Eliáša. Rod Jiřího Ledeča sa odvíja od pradeda Jakuba (* 1823), ktorý mal tri ženy a celkom deväť detí. Jiřího dedo Bedřich (* 1861; † 1939), bol piatym synom Jakuba z prvého manželstva s Kateřinou Weinerovou, narodil sa v Přestavlkách a vzal si Arnoštku Rothovú (1864−1932) z Lična, s ktorou sa presťahoval do Rychnova nad Kněžnou. Tu žila rodina v malej chalúpke s veľkou kuchyňou, kde sa aj spalo. Jiří si babičku vybavoval len málo, zato deda si pamätal ako vždy spokojného, ​​guľatučkého, dobre naloženého, ​​ktorý rád sedával na priedomí, fajčil z fajky a v nedeľu hrával v krčmičke mariáš. Život ale nemal jednoduchý, zvlášť so zaopatrením rodiny, kedy ako obchodný cestujúci s textilom mával často zlé obdobia. Babička zomrela v roku 1932 a dedo vo februári 1939, tesne pred nacistickou okupáciou.
Jiřího otecko MUDr. Josef Ledeč (* 1894; † 1974), vďaka svojej ctižiadosti pozdvihol rodinu z chudobnej chalúpky u Kňažnej do lepších čias. Z prvého manželstva s Jiřinou Nykysovou mal deti Jiřího a Evu. Josef sa po dokončení gymnázia a predovšetkým po vzore brata MUDr. Jaroslava Ledeča, zapísal tiež na medicínu. V druhom semestri ho ale zastihla I. svetová vojna a on musel narukovať. Rozluku s rodinou aj s budúcou manželkou, vtedy ešte spolužiačkou z medicíny Jiřinou, niesol zle. Ale práve vďaka jej pomoci vojnu končil s prvým rigorózom. Po vojne študoval ďalej a ešte pred absolutóriom v roku 1921 pracoval už v českobrodskej nemocnici. Jeho meno je tu dodnes legendárnym vo dvojici s MUDr. Polákom. Po siedmich rokoch šťastného manželstva Jiřího mamička umiera. Druhou manželkou Josefa bola Míla Velichová Šimáčková, rozvedená, spoločenská žena, pripravená zhostiť sa úlohy matky. Rodina žila spokojne až do Protektorátu. Potom bol Jiřího otecko už 4. apríla 1939 prepustený z nemocnice a zničený aj nešťastný prijímal rasové zákony. „Juden verboten“, podozrievavé oči, potravinové lístky, žiadna lekárska prax, majetok či domáce zvieratá... Deti Jiří a Eva ako židovskí miešanci mali však voľnosť pohybu. Jiří „len“ musel v škole podpísať, že nie je Žid. Spomína, ako chodievali s babičkou za strýkom Edom, internovaným v zbernom tábore na pražskom Hagibore. Vďaka voľnejšiemu stráženiu mohli so strýkom hovoriť alebo mu cez plot podať nejaké drobnosti či cigarety. V tej dobe sa iniciatívy v rodine Jiřího chopila druhá mamička Míla. Prevzala dom, auto, psa aj kanárika a pracovala, ako len mohla, aby rodinu zachránila.
Nikdy sa nesťažovala, snáď len keď došli cigarety, nebola v nálade. Jiřího otecko po čase prestal vychádzať z domu, a ak musel, potom chodil von len s Jiřím. Nádejou v tomto čase mu bol pod trestom smrti počúvaný Jan Masaryk a Eduard Beneš v rádiu BBC Londýn. Otca z absolútnej apatie vytrhlo až povolanie na prácu v pražskej nemocnici, ktorá spadala pod Radu židovských starších pri pražskej Židovskej náboženskej obci a sídlila v Kelleyho ulici č. p. 1. Okrem gynekologickej tu bola ešte ambulancia všeobecná a objekt slúžil aj ako domov pre prestarnutých pacientov. Otecko tu býval cez týždeň a cez víkendy jazdil domov. Sužovala ho však bolestivá fáza Bechtěreva, ktorú mu pomáhal zmierniť primár Polák, ktorý mu, kto vie ako, zaobstaral nejaké injekcie. Jiří z počutia tiež vie, že otecko tu pomohol svojmu bratovi Bohušovi, keď vďaka starému TBC nálezu dostal brata na pľúcne oddelenie, odkiaľ ho s „pozitívnym nálezom“ vystrašení Nemci z akejkoľvek infekcie prepustili domov, kde prežil vojnu. Horšie bolo, keď Nemci vybíjajúci si frustrácie z prehranej vojny začali deportácie židovských partnerov zmiešaných manželstiev do Terezína a mužských miešancov do pracovných táborov. Jiřího otecko svoj odchod do Terezína odďaľoval služobnými povinnosťami v nemocnici, zhoršením zdravotného stavu a nakoniec, čo bol veľký risk, zmizol z Prahy domov. V tom čase už aj Jiří prežíval obdobie neistoty. Mamička mu prezieravo zbalila ruksak, so všetkým potrebným a on čakal, kedy príde úradné predvolanie. Nakoniec žiadne neprišlo a ani pre otca si neprišli. Terezín prežili aj všetky rychnovské ženy, vrátane tety Jarmily Balcarovej. Potom sa ale rodina dozvedela o vyhladzovacích táboroch, státisícoch detí a miliónoch dospelých, ktoré fabriky na smrť organizovane, premyslene a chladnokrvne vraždili. Medzi nimi aj tetu Elišku s jej synom Eduardom (* 1936), manželom Arnoštom Herrmanom a mnohými ďalšími príbuznými.
Po návrate do českobrodskej nemocnice odišiel Jiřího otec ešte v máji 1945 do Terezína pre českobrodských občanov chorých škvrnitým týfusom. Zo živých ale dopravil do Českého Brodu len Ing. Klímu a Jiřího učiteľa a riaditeľa školy Hladkeho. Josef Ledeč zostal v nemocnici aj po februárovom puči 1948 a rovnako ako za Protektorátu, opäť prišiel o ordináciu. Rozdiel bol len v tom, že mohol vo svojej ordinácii ďalej pracovať. V tom čase zomrela jeho druhá žena a synovi Jiřímu pripadla povinnosť starať sa o otca. Presťahoval sa do vily po svojej druhej manželke v Českom Brode, ktorú Jiří s Evou prepísali na otca, aby mal v starobe nejakú istotu. Po nútenom odchode do dôchodku začal Jiřího otecko jazdiť do Mariánskych Lázní, kde spoznal svoju tretiu ženu Vlastu, s ktorou mal dcéru Janu, lekárku, neskôr vydatú do Francúzska, kde doteraz žije a pracuje. Jiřího otec zomrel na pľúcnom oddelení v Prahe na Bulovke.
Jiří sa ešte za vojny zoznámil so svojou budúcou ženou Zdenou, teda v čase, keď bola Jiřího rodina svojmu okoliu „nebezpečná“. To jej však nezabránilo, aby s Jiřím chodila za Edom Ledečom na Hagibor, pomáhala s balíčkami do Terezína a čakala po jeho boku na budúcnosť, značne neistú. Po vojne, keď začal Jiří študovať medicínu, trpezlivo čakala ďalej. Po promócii prežili krásny rok na slobodárni v Kolíne, kde mal Jiří prvú prax. Potom ale prišla vojna, ktorá mala trvať sedem mesiacov, ale pretiahla sa na päť rokov. Napriek všetkému čakaniu, v tom čase sa Jiřímu a Zdeně narodil syn Jan, dnes uznávaný rychnovský internista..

Pre Pamätník Terezín Luděk Sládek, foto © rodinný archív Jana Ledeča