Praha bola jedným z prvých európskych miest s dláždenými ulicami. Najstaršie pozostatky dlažby z konca 10. storočia boli objavené na Pražskom hrade.
P|vodné ulice sa dláždili štrkmi, vltavskými okruhliakmi, pieskovcom aj opukou. Dláždenie ulíc začalo za Jána Luxemburského (1329). Od roku 1331 sa niektoré ulice dláždili už kremencom, ktorý odolával poveternostným vplyvom. Len okované kolesá povozov kremencovým kvádrom ulamovali hrany a tak vznikli povestné mačacie hlavy. Medzi prvé dláždené ulice v 14. storočí patrí, ako inak, ulica Dlážděná. Koncom 18. storočia sa dláždilo systematicky do riadkov, v druhej polovici 19. storočia prichádza vyvýšený chodník a s ním aj mozaiková dlažba z kociek. P|vodnú kremencovú dlažbu so stredovým odvodňovacím riadkom nájdete v ulici Řásnovka. Unikátna je ulica U Obecního dvora, kde sa dochovala štiepaná dlažba na chodníkoch, kremencová dlažba ulice a deliaci mramorový obrubník z 19. storočia. Pritom Václavák mal ešte v 70. rokoch 19. storočia dlažbu z veľkých okruhliakov, ktorým sa hovorilo volské oka. K videniu bola aj dlažba drevená v okolí špitálov, nemocníc, ale drevenými klátikmi bol dláždený Čechov most alebo prejazdy domov. Jeden taký Vás dovedie k Betlehemskej kaplnke na Žižkove.
Najosobitejšia pražská štvrť, Žižkov, ponúka vyvýšené jedinečnosti ako Vítkov, Šibeničný vrch, Židovské pece či Parukářka. Vítkov býval v dávnych časoch husto zalesnený, za Karola IV. hvozd ustúpil viniciam a tie za tridsaťročnej vojny valom a ohradám. Potom radní Žižkova zadali záhradníkovi F. Thomayerovi založiť na Vítkove sad, ktorý sa verejnosti otvoril roku 1898. Šibeničná hora, nesk|r Komotovka, sa hovorilo od 11. storočia vrchu medzi Husitskou a Seifertovou ulicou. Odsúdencov tu vešalo Staré aj Nové Mesto pražské, napríklad Jána Roháča z Dubé s jeho kumpánmi. Šibenice stáli na vrchole dnešnej ulice Příběnické. Koncom 18. storočia toto kliate miesto pohltili sady, záhrady, pastviny a vinice. Židovské pece dostali svoj názov vďaka židovským pekárom, ktorí tu mali pece na chlieb. Kopec pokrývali vinice, ale aj jaskyne hĺboké a obývané pražskou chudobou. Zo Šibeničného vrchu sem na 30 rokov (do 1866), presunuli tiež popravisko. V tých časoch sa tu falšovali aj mince – žižkováky. V súvislosti s pražskou dlažbou nás najviac zaujíma posledný zo štyroch žižkovských vrchov, Vrch sv. Kríža, Křížek, podľa krížika z roku 1822. Časťou vŕška je aj Parukářka, ktorej geologický podklad tvorí íl, bridlice a hlavne kremence, ktoré sa ťažili v lome v mieste dnešnej Prokopovej ulice. Vyrábal sa tu štrk, chodníkové kocky i „mačacie hlavy“, ktorými sa dláždili žižkovské ulice. Dodnes ich nájdete v Krásově, Chvalově, Štítného a ďalších uliciach. Lom otvorili po vojne 1918, keď zbúrali zámoček na návrší oproti Nakvasovej ulici. Hovorilo sa tu aj Na Zámočku, ale bežnejšia je Parukářka, po majiteľovi usadlosti Hejtmanovská, ktorú v roku 1804 vlastnil istý Hrabánek, povolaním parukár (maskér). Známy je aj názov Bezovka (Fliedermühle), čo býval obľúbený dnes zaniknutý výletný hostinec a mlyn na konci Prokopovej ulice. Známy je aj názov Kapslovna podľa továrne na strelivo pri Jeseniovej ulici, francúzskych podnikateľov Sellier a Bellot (1823).
Žižkovský kremenec je r|zneho zafarbenia, väčšinou však ružovkastý. Za istých okolností sa javí dokonca ako zlatistý. Možno preto dostala Praha svoj prívlastok „zlatá“? Ibráhím ibn Jákúb, kupec, opísal Prahu v 10. storočí (965 – 966): „Mesto Frága je vystavané z kameňa…“ Frága je vlastne otázka, tak prečo nie kremencovo zlatá.
Luděk Sládek